2,000+ YEARS IN THE MAKING
Dvetisícročná história, ktorá stojí za každým predstavením čínskej akrobacie
Od dvorského spektákla za dynastie Chan až po moderné divadelné javisko — dobre zdokumentovaná dvetisícročná línia, ktorá stojí za dnešným akrobatickým programom.
Pozrite si termíny predstavení v Chaoyang na GetYourGuide ↗Začína to zápasníckou hrou, nie cirkusom
Čínska akrobacia sa datuje až k jiaodi, teda „narazenie rohmi“, čo bola súťažná zápasnícka disciplína z dynastie Čchin, pri ktorej účinkujúci nosili rohaté čelenky a zápasili pred publikom. Za dynastie Chan sa jiaodi rozšírilo na baixi — doslova „sto zábav“ — veľkolepý varietný formát spájajúci akrobaciu, žonglovanie, zápasenie, hudbu a krátke komické scénky, ktorý sa predvádzal na cisárskom dvore aj na ľudových slávnostiach. Toto postupné rozširovanie z jedného zápasníckeho súboja na plnohodnotný varietný program plný rozmanitých zručností je v podstate ten istý formát, aký dodnes vidíte na javisku akrobatického divadla — o dvadsať storočí neskôr.
Učenec z dynastie Chan ho pre nás zapísal
Baixi sa od väčšiny starovekých scénických umení odlišuje tým, že nebolo rekonštruované len z artefaktov — bolo zapísané už vtedy. Zhang Heng, vedec a spisovateľ dynastie Chan žijúci v rokoch 78 – 139 n. l., vo svojej „Rapsódii o západnom hlavnom meste“ zaznamenal akrobatov svojej doby pri chôdzi po lane, stojkách, žonglovaní, šplhaní po tyči a balansovaní na kotúľajúcich sa loptách. Aj preto historici považujú baixi za poprednú ľudovú zábavu približne osem storočí, od dynastie Chan až do neskoršieho obdobia šiestich dynastií, a preto sa údaj „viac ako 2 000 rokov“ opiera o skutočný text, a nie o zaokrúhlený odhad.
Korene v dedine ho udržali nažive po stáročia
Na rozdiel od dvorskej hudby či literátskych umení prežila akrobacia postupné dynastické otrasy zväčša vďaka ľudovému a rodinnému odovzdávaniu — kočovné skupiny vystupovali na chrámových jarmokoch, trhoch a dedinských slávnostiach a odovzdávali svoje umenie z generácie na generáciu v rámci tých istých rodín, a nie prostredníctvom oficiálnych štátnych akadémií. Najlepšie zdokumentovaným príkladom je okres Wuqiao v provincii Che-pej: miestna tradícia a archeologické nálezy, vrátane nástenných malieb z hrobiek z obdobia Východného Wej z 6. storočia zobrazujúcich stojky na rukách a točenie taniermi, naznačujú, že sa tam akrobacia pestovala viac-menej nepretržite vyše tisíc rokov, a okres je dnes doma aj v zahraničí všeobecne uznávaný ako historické „rodné mesto" akrobacie.
Od ľudového umenia k národnej inštitúcii
Po roku 1949 čínska vláda formalizovala to, čo bolo dovtedy prevažne rozptýlenou ľudovou tradíciou, a zriadila provinčné a národné akrobatické súbory a špecializované tréningové školy — Wuqiao má vlastnú školu akrobatického umenia, ktorá stavia na miestnej trénerskej povesti etablovanej už v polovici 20. storočia. Táto štátna podpora premenila akrobaciu na jeden z vlajkových vývozných artiklov čínskeho scénického umenia, vysielaný na veľké medzinárodné festivaly a na turné po celom svete, a zároveň dala jednotlivým mestám, vrátane Pekingu, účelovo postavené divadlá navrhnuté špeciálne na to, aby hostili akrobatické programy každý večer, a nie len ako občasné turné.
Tradícia na dnešnom javisku
To, čo sledujete v modernej scéne, je v podstate tá istá línia stlačená do jednej hodiny: varietná štruktúra zdedená z baixi, disciplíny ako kontorcionizmus a balansovanie na tyči, ktoré by Zhang Heng pravdepodobne spoznal zo svojej vlastnej éry, plus novšie prírastky — vzdušné šály, motocyklová guľa smrti — prevzaté zo svetových cirkusových tradícií za posledné storočie či tak. Je naozaj zriedkavé sledovať scénické umenie s doloženou, približne dvetisícročnou papierovou stopou; veľká časť toho, čo na javisku pôsobí ako efektná moderná podívaná, je štrukturálne veľmi stará forma zábavy, ktorá stále robí presne to, čo vždy robila.